Minulý týždeň som potrebovala rýchlo a veľa napiecť. Tak som to vyriešila jedným cestom na tri rôzne spôsoby.
Najskôr to bolo vo štvrtok slané kysnuté cesto. Vznikli z neho sezamové rožky a dva rôzne koláče (niektorí by ich odvážne nazvali domácou pizzou, ale vždy sa nájde kopa oponentov, ktorí začnú mudrovať, že takto sa pizza nerobí). Na jednom koláči je lečo, oravská slaninka, kukurica, olivy a syr a na druhom paradajkovo-papriková nátierka, slanina, kukurica, olivy a vajíčka rozšľahané s kyslou smotanou. Na prvom obvyklé korenie na pizzu a na druhom trošku mletého čierneho korenia a drvenej rasce. Rožky som ani nemala v pláne, ale zvýšilo cesto a tretí koláč sa mi už robiť nechcelo — a dobre som urobila, rožky mali hádam najväčší úspech.
Ďalšie lenivé pečenie sa konalo v piatok. Objavila som recept na zvláštne cesto: bez vajíčok, iba rovnaké množstvo múky, masla a tvarohu a štipky soli. Mala som strach, že z toho bude iba placka, tak som pridala za pol lyžičky sódy bicarbóny. Z časti rozvaľkaného cesta som nakrájala štvorce, nakôpkovala na ne hustý ríbezľový džem a preložila do tvaru šatôčky. Časť som iba rozvaľkala, pobehala radielkom, pričom vznikli rôzne trojuholníky, štvorčeky, kosoštvorce a časť som nakrájala na malé tyčinky, natrela vajíčkom a posypala sezamom. Šatôčky a tvary som ničím nepotierala, iba nasucho upiekla a potom posypala práškovým cukrom — musím povedať, že boli chrumkavé, chutnejšie ako tie slané s vajíčkom navrchu. Z posledného kúska tohto cesta som v poslednej chvíli vymyslela krupicovú tašku. Rozvaľkala som cesto na tenúčko a rozotrela naň opraženú a podusenú krupicu. Tiež som ju potierala vajíčkom, ale až horúcu, hneď ako som ju vytiahla z rúry. Do nedele sa minulo všetko do posledného kúska.
A keď už sa tu priplietla, spomeniem i výšivku. Celú sadu obrúskov s motívom fialiek vyšívala moja teta hádam pred tridsiatimi rokmi. Podarovala ju k sviatku mojej mame, svojej sestre. Napriek toľkým rokom a početným praniam sú stále krásne. Rada ich používam a sú milou spomienkou na jednu blízku osobu. Je to i jej zásluhou, že ja teraz chytám do ruky ihlu, háčik, či ihlice. Aj keď, priznávam, jej trpezlivosť, precíznosť asi nikdy nedosiahnem. Ale k fialkovým obrúskom sa ešte vrátim a na pamiatku celú sadu nafotím znovu a poriadne :-)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára